Poľovačka na šakaly Chorvátsko

Do Chorvátska ľudia chodia k moru, za oddychom a pekným počasím. My poľovníci ( v tomto konkrétnom prípade skôr lovci) sme sem prišli za šakalmi a diviakmi.

Tento typ poľovačky je doslova drina. Doobeda spíš, poobede a celú noc do 6 rána lovíš. Minimum spánku, mínusové teploty, blato po členky a v týchto srajdách som každú noc nachodil cca 10 km. Na chrbte ruksak s gearom, na pleci puška a v ruke strelecká palica. Chorvátske vnútrozemie a jeho dedinky som navštívil prvý krát. Síce to bolo cca hodinu od hlavného mesta ale na moje prekvapenie (možno aj šok) sa krajina a “architektúra” vôbec nepodobali na to, čo poznáme na pobreží. Tretina domov rozpadnutá, tretina rozstrieľaná ešte z čias vojny v Juhoslávii a tretina ako tak dokončená. Dom s fasádou som zazrel raz za čas. Stále hovorím, že na Slovensku sa máme oveľa lepšie ako sa má zvyšok sveta.

Cesta z Považskej Bystrice mala ešte vrámci Slovenska tri zástavky na "nalodenie” členov výpravy. Aj napriek tomu sme vďaka šoférovi Paťovi cestu zvládli relatívne rýchlo. Pre mňa, ktorý som sedel vzadu s batožinou nebola úplne pohodlná ale spríjemnili sme si ju nekonečným kamarátskym urážaním jeden druhého 😂.

Ešteže som “kompakt” verzia.

Po príchode na miesto sme sa ubytovali v peknej, útulnej chate a zoznámili sme sa s domácim, ktorý nám poľovačku sprostredkoval. Vysvetlil nám čo bolo treba, absolvovali sme zákonné povinnosti a začali sme sa chystať na prvý lov. Samozrejme nám nezabudol povedať kam nemáme chodiť. V tejto oblasti totiž bolo mínové pole, ktoré doteraz nikto neodmínoval.

Prvých pár hodín som kráčal xy kilometrov v blate po protipovodňovom vale, ktorý chráni priľahlé dediny pred záplavami rieky Sáva. Okolo 1:00 mi prišla správa od parťáka Juraja, že našiel osamotené diviača ale má technické problémy s prísvitom. Chcel aby som ho prišiel uloviť ja. Mali sme kvôli bezpečnosti zazdieľanú polohu, tak som sa pozrel kde je a vybral sa jeho smerom. Na mape to vyzeralo, že sme od seba kúsok ale opak bol pravdou. Cesta na dané miesto trvala snáď hodinu, z toho som bežal minimálne polovicu cesty. Keď som sa priblížil k Jurajovi a diviačaťu na cca 200 metrov, ľahol som si na zem do blata a pod flintu vopchal ruksak. Zamieril som a vzhľadom nato, že som vedel, že vzdialenosť streľby je cca 250 metrov, namieril som kúsok nad chrbát diviačaťa a vystrelil. To urobilo 10 metrové koliečko a zhaslo. Lov bol úspesný a keď sme prišli na miesto, kde zhaslo, našiel som na jeho ľavom boku dokonalú komorovú ranu - tesne za lopatku. Vytešili sme sa z úspechu a nasledovala pocta ulovenej zveri a vyvrhnutie. Diviača sme vyhodili na strom, nech nám ho do rána nezožerú šakaly a vydali sa na dvojhodinový pochod k chate. Keď sme sa k nemu ráno vrátili, zistili sme, že nám ho z polovice zožrali krkavce. Aspoň sme mali návnadu na šakaly na daľšiu noc.

Druhú noc ma domácí zaviezol na traktore ku križovatke, ktorá bola cca hodinu a pol pochodu od chaty. Bola to križovatka valu a cesty, ktorá sa ťahala od rieky Sáva až k dedine. Mojim plánom bolo prejsť za val smerom k Sáve a nájsť si miesto s dobrým výhľadom. Usadil som sa na okraji bažiny pod veľkou vŕbou. Moc dobrý výhľadom tam nebol ale lepšie miesto som nenašiel. Po cca dvoch hodinách som konečne zazrel šakaly. Boli dvaja. Vzdialenosť cca 130 metrov. Jeden z nich stál priamo oproti mne. Namieril som a vystrelil. A NETRAFIL SOM. Na nástrele som nenašiel žiadnu farbu a samozrejme, že som šakala nenašiel. Rozhodol som sa presunúť ešte hlbšie do bažiny smerom k Sáve ale cesta bola po 300-400 metroch príliš zatopená. Presunul som sa spať na križovatku a tam som zostal sedieť ďaľších pár hodín ale ďaľšieho šakala som už nevidel. Zato ma ale z bažín prišla pozrieť obrovská vydra. Vydru som ešte nikdy predtým naživo nevidel, takže to bol super zážitok, Nad ránom som sa vrátil späť na chatu. Niečo som zjedol a s Jurajom sme sa vydali na opačnú stranu valu, kde šancu na výstrel dostal on. Na veľku vzdialenosť strelil po šakalovi ale takisto netrafil. Ja som jedného zazrel v termovízii tiež ale kým som stihol zamieriť, zmizol v kríkoch.

Stratégia na tretiu noc bola jasná. Presunúť sa do polí, kde podľa Daniela ( organizátora výletu, ktorý tam nebol prvý krát) kadiaľ šakaly migrovali z lesov. Cesta k týmto poliam trvala peši 3 hodiny. Uľahčil som si to a nechal som sa opäť doviezť na križovatku, odkiaľ to trvalom už “len” hodinu a pol. Domáci mi ponúkol, či si nechcem vziať ako návnadu uhynutého kormorána. Vysvetlil mi, ako si urobiť tzv. “vlečky” - ťahané stopy, ktorými nalákam šakala, ktorý by na ne narazil. Keď som vystúpil na križovatke z auta, kormorána som si priviazal na špagáte na ruksak za hlavu a vybral som sa na niekoľko kilometrový pochod tmou na polia. Samozrejme, že som na kormorána, ktorého ťahám za sebou úplne zabudol…

Po ceste k poliam som si uvedomil, že túto ceste vlastne absolvujem úplne zbytočne. Z ľavej strany boli bažiny Sávy a z pravej strany protipovodňový val lemoval asi 3 metre široký (a dosť hlboký potok). Aj keby som na poliach alebo v bažinách nejakého šakala uvidel a ulovil, nedostal by som sa k nemu. Nevadí. Chôdza je zdravá.

Po nejakom čase počas chôdze som začal mať blbý pocit, že sa na mňa niekto v tej tme pozerá. Obzrel som sa a skoro som zinfarktoval a zvrieskol som od ľaku.. Zo zeme sa sa na mňa pozerali mŕtve oči kormorána, ktorého som mal priviazaného na ruksaku. Nepreháňam keď poviem, že som sa skoro po*ral. 😂 Nejako som sa z tohto šokantného zážitku spamätal a pokračoval v ceste.

Nakoniec som dorazil na vytypované miesto. Predomnou a zamnou polia, z ľavej strany remízky a les. Niekde asi kilometer za mnou sedel Juraj. Posadil som sa na stoličku, rozložil palicu a čakanie mohlo začať. Asi na 300 - 400 metrov som v termovízii zazrel šakaly. Alebo niečo, čo ich pripomínalo. Na dostrel som ale nemal nič. Asi po hodine - hodine a pol začali písať do skupiny chalani, že potrebujú auto, od ktorého mal kľúče Juraj. Chceli, aby sme sa vrátili na chatu. Samozrejme som sa hneď zjedoval. Nešlapal som hodinu a pol po blate nato, aby som po chvíli odtiaľ šiel preč. Viac menej som ich správy ignoroval a sedel som asi dalšiu hodinu a potom sme sa s Jurajom dohodli, že odchádzame. Ten kilometer k nemu, ktorý som musel absolvovať bol ale ťažśí ako som predpokladal. Na týchto poliach boli totiž kravy a chodník po ktrorom som sa vybral sa zrazu zmenil na chodník, po ktorom chodili kravy. Čiže neskutočné blato a lajná úplne všade. Jednu chvíľu som sa ocitol takmer po kolená v kravskej močovke. Očividne ju tam niekto nedávno vypustil. Minimálne celú cisternu. Čižmy mi zostávali v blate, každú chvíľu som mal pocit, že sa odtiaľ snáď nevyhrabem. Zapol som 4×4 a v predklone, ovešaný flintou, palicou a ruksakom som sa nejako vyhrabal z toho bordelu. Keď som sa už na pevnej pôde vzpriamil, zrazu sa predomnou zjavil obrovský býk s asi 50-70 cm rohmi. Obzrel som sa okolo seba - za mnou močiar z kravských šťaniek, v ľavou pole, kde sa nebolo kde schovať a po pravej ruke ostnatý plot. Povedal som si, že teraz som naozaj v prdeli. Ak by sa býk rozhodol, že si ma podá, nemal by som najmenšiu šancu na záchranu. Nenapadlo mi nič iné len sa mu v dobrom prihovoriť. Bolo to niečo v štýle “Ahoj kamarát. Neprišiel som ti urobiť nič zlé. Len prechádzam. Prosím ťa neroz*eb ma tu.” V tom som započul z diaľky smiech môjho parťáka Juraja, ktorého to náramne pobavilo. Ďalších 20 minút sme dupali k autu. Po ceste sme naložili Tona, ktorý strelil asi 4 alebo 5 šakalov a vybrali sa k chate. Únava, sklamanie a nervozita z neuspešných dní urobili svoje a takmer sme sa pochytili s kamarátom Danielom, ktorý sa ma pri príchode opýtal prečo nám to tak dlho trvalo. Ja horúca hlava som to samozrejme nenechal bez odozvy a niečo mu nato odvrkol. Ešte, že sa máme tak radi a sme si vedomí vzájomnej dementnosti a nepohádali sme sa 😂

Posledná štvrtá noc znamenala poslednú nádej na úspech. Daniel sa mim ponúkol, že môžme túto noc poľovať spolu a využiť jeho výkonnú pozorovaciu termovíziu a puškohľad a zvýšiť tak šancu na úspech, Ja som to vďačne odmietol. Keď loviť, tak s vlastným vybavením a o to viac sa potom tešiť z prípadného úlovku. Bolo to od neho ale veľmi pekné kamarátske gesto. Mohol si poslednú noc užiť a loviť sám ale keďže on ulovil viacero šakalov, chcel dopriať úlovok mne a Jurajovi.

Po konzultácii s domácim som si zvolil za lovisko odľahlú lúku za valom, kde žilo stádo zdivočelých koní. Tie tu zostali ako memento po vojakoch, ktorí tu bojovali v rokoch 1991 až 2001. Predošlé noci som z tohto smeru počul ozývať sa šakaly a zároveň som mal z lavičky na veľkom starom dube dosť dobrý rozhlaď do všetkých strán. Táto lúka bola obkolesená lužným lesom a bola teda šanca, že by šakaly mohli vyťahovať z lesa a motať sa po veľkej lúke. Dostať sa na ňu dalo iba po jednej ceste, ktorú nám druhý deň ukázal domáci. Za svetla to bola relatívne jednoduchá cesta pomedzi bažiny ale po dvoch dňoch a po tme… Ešteže tam bol signál a mám dobrú výkonnú čelovku 😂

Keď som prišiel k dubu, na ktorom bola lavička, narazil som na problém. Tri metre okolo dubu bolo jazierko. Mal som zateplené čižmy, ktoré zvládli vodu ale nevedel som do akej výšky. Nezostávalo mi nič iné len ich otestovať priamo v praxi. Pomaly som začal kráčať cez vodu. Prdel som mal hermeticky stiahnutú ale čižmy to našťastie zvládli. Asi by to nebolo bohvie čo kráčať dve hodiny ku chate s vodou v zateplených čižmách. Síce bolo teplejšie ako predošlé dni -, okolo troch až piatich stupňov nad nulou ale určite by to bolo minimálne nepríjemné. Vyliezol som teda na lavičku a pod seba som si dal vyhrievaný podsedák, ktorý som zatial nezapínal. Až taká zima nebola. Zapálil som si cigaretu a krabičku som si odložil do rohu, tak som nemusel šuchrať po vačkoch neskôr. Celý lov prebiehal v kľude. V diaľke na druhom konci lúky sa motali štyri diviačatá a kúsok od dubu som pozoroval volavky. Nuda. začal som šmátrať v miestach, kde som si odložil cigarety. Šmátram, šmátram a zrazu som zacítil, ako som do nich hankou buchol a už som počul ako naražali pri páde na konáre dubu a najsmutnejší zvuk bol, keď čľupli do vody. Posledná krabička, super. Ako by povedal jeden môj dávny kamarát - “Keď si *okot, doma seď. “

Okolo 22:00 som už začínal cítiť poriadnu únavu. Každú chvíľu som zadriemal ale vzhľadom nato, že teplota klesla pod nulu, ma každú chvíľu budil chlad. Zadriemal som, zobudil som sa, pozrel som okolo seba termovíziou a zasa som zaspal. Toto sa zopakovalo niekoľko krát. Posledný čas čo si pamatám bolo okolo 23:20 a následne som zaspal asi na pol hodinu. Zobudil som sa, pozrel som sa na hodiny a bolo cca 23:50. Poobzeral som sa okolo seba termovíziou a zrazu som dostal nekontrolovateľnú triašku. Vôbec som nedokázal kontrolovať telo. Triásol som sa tak, že som skoro spadol zo štyroch metrov dole z lavičky do vody. Začala ma chytať panika. Teplotný šok - podchladenie som ešte nikdy nezažil. Podarilo sa mi ale zachovať si duchaprítomnosť a začal som z hlboka, na plné pľuca pravidelne dýchať. Po možno pár sekundách, možno minútach ( nedokážem vyhodnotiť ako dlho to trvalo) som začal znova cítiť ruky a dokázal ich ovládať. Spomenul som si na vyhrievaný podsedák. Nejako sa mi podarilo z ruksaku vyhrabať powerbanku a s triaškou notorika pri rannom panáku borovičky som ju pripojil na podsedák. Ten mi do pár minút pomohol zahriať sa a nespadnúť z lavičky a utopiť sa. Vydržal som sediet možno ešte hodinu a pol a keďže som nemal žiadny pohyb, vybral som sa cez les ku chate. Klasika, občerstvenie a hybaj ho znova do revíru. Lov sme ukončili spoločne s Jurajom spoločnou posliedkov nočnou chorvátskou krajinou.

Keď som tak nad ránom okolo 5:00 po stojačky zaspával opretý o streleckú palicu, premýšľal som nad emóciami, ktoré som mal z tohto zvláštneho kúsku krajiny. Celý výlet na som cítil zvláštny pocit a auru, ktorá z tohto miesta vyžarovala a až posledné minúty lovu po štyroch prebdených nociach som to dokázal identifikovať a pomenovať. Smútok. Hlboký smútok a žiaľ. Vyžaroval z každého opusteného domu a lesov. Zo zatopených bažín a zahmlených opustených políčok. V tej chvíli na mňa ten pocit smútku neuveriteľne doľahol. Pozeral som na hviezdy a mal som slzy v očiach. Obvykle nebývam takto precitlivený ale vyčerpanie asi urobilo svoje. Alebo to naozaj bolo týmto miestom? Verím tomu, že ak by som stretol jedného z tých pár ľudí, ktorí na tomto smutnom mieste zostali žiť, utvrdili by ma v tom, čo cítim z krajiny. To, koľko životov v tejto oblasti vyhaslo, jej krvavá história, ktorú som až do teraz, keď píšem tento blog nepoznal, zanechali na tomto krásnom mieste nezmazateľnú stopu. Aj napriek tomu som ale nesmierne vďačný, že som mal možnosť toto miesto spoznať a loviť tu s dobrými kamarátmi.

Hviezdna obloha opustenej oblasti Chorvátsko-Bosniackych hraníc.

História oblasti:

„Vtrhlo sem asi päťsto 15- až 20-ročných vagabundov pod vedením ustašovského podplukovníka. Všade vraždili ľudí, ženy znásilňovali a umučili na smrť, zabíjali deti. V rieke Sáva som videl mŕtvolu mladého dievčaťa, ktoré nemalo viac ako dvadsať rokov. Mala vydlabané oči a do intímnych partií vrazený kôl. Všade naokolo prasatá požierali nepochované ľudské telá...“

Nemecký Generál Glaise von Horstenaua

Oblasť Banija v dnešnom Chorvátsku sa stala symbolom ťažkého utrpenia a etnických čistiek v dvoch vlnách – najprv počas druhej svetovej vojny a neskôr počas vojny v Juhoslávii v 90. rokoch.

Keďže dediny boli historicky obývané takmer výlučne pravoslávnym srbským obyvateľstvom, opakovane sa ocitli v centre brutálnych konfliktov.

1. Druhá svetová vojna: Genocída zo strany Ustašovcov

Najväčšie a najkrvavejšie zverstvá sa v tejto oblasti odohrali po vzniku fašistického Nezávislého štátu Chorvátsko (NDH) pod vedením hnutia Ustaše:

• Násilná konverzia a teror (1941): Už na jeseň roku 1941 bolo miestne obyvateľstvo vystavené tlaku na nútené prestúpenie na rímskokatolícku vieru.

• Akcia Crkveni Bok (október 1942): Jednotky z neďalekého koncentračného tábora Jasenovac pod vedením Ljubomira Milošu prepadli oblasť. Vyše 290 civilistov bolo brutálne zavraždených priamo na mieste alebo deportovaných do Jasenovca. Kvôli protestom nemeckých generálov (ktorým ustašovský teror narúšal ekonomiku a pokoj v regióne) boli preživší neskôr prepustení domov, čo bol pre Jasenovac ojedinelý prípad.

• Zničenie dedín a kostolov (1944): V roku 1944 ustašovské jednotky definitívne vyplienili oblasť, zavraždili desiatky zostávajúcich civilistov a vyhodili do vzduchu miestne pravoslávne kostoly. Pri výbuchu v kostole v jednej z dedín uväznili a usmrtili 8 miestnych obyvateľov. Na trosky kostola v susednej dedine Strmen napísali mrazivý odkaz: „Vaša pobjeda, naša osveta“ (Vaše víťazstvo, naša pomsta).

‍ ‍

2. Vojna v Juhoslávii (1991 – 1995)

Počas rozpadu Juhoslávie sa táto oblasť opäť stala vojnovou zónou:

• Súčasť Republiky Srbská Krajina: Na začiatku vojny v roku 1991 oblasť ovládli miestni Srbi podporovaní Juhoslovanskou ľudovou armádou a dediny sa stali súčasťou medzinárodne neuznanej Republiky Srbská Krajina.

• Operácia Búrka (Oluja - 1995): V auguste 1995 spustila chorvátska armáda masívnu ofenzívu s cieľom získať toto územie späť. Počas operácie zahynulo v oblasti niekoľko srbských civilistov a vojakov. Celé zostávajúce srbské obyvateľstvo z oblasti Banija pred postupujúcou chorvátskou armádou ušlo alebo bolo vyhnané, čím sa dediny takmer úplne vyľudnili.

Zdroj: Wikipédia